Pohlavné choroby

História syfilisu

Odkiaľ sa vlastne syfilis – lues dostal až k nám, do našich zemí? Je to otázka, ktorú si nejeden z nás aspoň raz v živote položil. Existuje však mnoho teórií, ktoré sa to pokúšali objasniť. Jedna z nich tvrdí, že ju z Nového Sveta, čiže z Ameriky, priviezli Kolumbovi námorníci a snáď aj samotný Kolumbus.

Iné teórie zase tvrdia, že syfilis existoval už skôr v podobe iného ochorenia – lepry a v rokoch 1493 a 1494 sa stal virulentným. V tom istom čase sa začalo uvažovať aj o tom, že syfilis je veľmi podobné tropickým ochoreniam ako je yaws, bejel alebo pinta. Teda syfilis musí byť rovnakým ochorením, ale adaptovaným na miernejšie podnebie.

Dejiny uvádzajú, že v roku 1494 bola kozmopolitná armáda Karola VIII. z Francúzska nútená zrušiť obliehanie Neapola, pretože vypukla prvá epidémia syfilisu, ktorá sa veľmi rýchlo rozšírila do celej Európy. Epidémia sa veľmi rýchlo šírila a zapríčiňovala zohyzdenie a v mnohých prípadoch smrť v skorých štádiách choroby.

Postupne sa choroby zmenila na chronickú formu. Obvykle po začiatočnom bolestivom postihnutí pohlavných orgánov, nasledoval kožný výsev. Mikroorganizmus vyvolávajúci syfilis však mohol ostať spiacim aj 25 rokov. Potom sa môže vyvinúť vážne postihnutie srdca alebo miechy, ktoré vedie k paralýze a následne k veľmi vážnym psychickým poruchám.

Renesancia bola poznamenaná vládou syfilitikov. Syfilisu sa nevyhli ani taký panovníci a osobnosti tej doby akými nepochybne bol Karol VIII., František I., či Henrich VIII. Napríklad je známe, že Ivan Hrozný bol v poslednom štádiu ochorenia, keď dal zabiť viac ako 3000 svojich protivníkov. Postihnutí boli aj umelci ako Dürer a Cellini.

Veľký humanista Erazmus Rotterdamský cynicky vyhlásil, že šľachtic, ktorý nie je postihnutý syfilisom, buď nie je šľachtic, alebo nie je veľký gentleman. Medzi významné osobnosti postihnuté syfilisom patril aj kardinál Richelieu, Peter Veľký, Katarína Veľká, Goya, Schubert, lord Randolph Churchill, Guaguin, Maupassant, Wilde a Behring.

Syfilis sa v tých dobách veľmi často zamieňal za kvapavku, tiež jednu z najobávanejších pohlavne prenosných chorôb. Preto sa v roku 1767 britský chirurg John Hunter rozhodol experimentovať a sám sa infikoval hnisom získaným od pacienta s kvapavkou. Pacient mal však aj latentný (skrytý) syfilis, a keď sa u Huntera objavili prvé príznaky oboch ochorení považoval ich za jedno a to isté ochorenie.

Na začiatku epidémie sa zvýšila spotreba mastičiek. Ukázalo sa, že maste obsahujúce ortuť boli v liečbe syfilisu účinné. Ortuť je však pre ľudské telo jed, a preto mnohí, ktorí túto masť používali, stratili vlasy, prišli o zuby, trpeli bolesťami žalúdka a vredmi v dutine ústnej. V roku 1879, keď sa podarilo nemeckému bakteriológovi Albertovi Nesserovi identifikovať pôvodcu kvapavky, zistilo sa, že kvapavka a syfilis sú dve odlišné choroby. V roku 1905 bol objavený pôvodca syfilisu – baktéria Treponema pallidum.

Ako sa neskôr ukázalo v liečbe syfilisu bol používaný aj liek s názvom Salvarsan. No tohto lieku bolo nedostatok, a tak sa stávalo, že pred laboratóriom ľudia doslova prosili o jeho ďalšie zásoby. Hoci salvarsán zaznamenal obrovský úspech v liečbe syfilisu, nebol však dokonalým liekom. Šírenie syfilisu spomalil až objav Penicilínu (1928 – 1929).

  • Syfilis (Lues)
  • Príznaky syfilisu
  • Diagnostika a liečba syfilisu